K prameňom

1.

Stačí, ak vezmeš seba. A možno niečo malé na cestu, napísala jej Staršia deň pred odchodom, keď sa Mladšia pýtala, či má pripraviť obložené chleby, zobrať kávu v termoske, čo Staršia rada je a čo jesť, naopak, nechce alebo nemôže. Teraz obe sedia v aute a Mladšia na tú správu nevie prestať myslieť, cíti sa hlúpo, pretože počúvla, naozaj nezobrala nič, na poslednú chvíľu z chladničky vytiahla aspoň drahý zrejúci syr, ktorý dostala od bratranca žijúceho v zahraničí, niečo, čím zapôsobí, niečo malé na cestu, ale syr je im teraz na dve veci, zabudla k nemu pribaliť chlieb, nôž, neuvedomila si, že ním po niekoľkých hodinách cesty napáchne celé auto, a nie hocijaké, Staršej luxusné elektrické auto, ešte nikdy v takom nesedela, a ak syr nezjedia, napokon sa aj tak rýchlo pokazí. Takýto prvý dojem zanechať nechcela. Ale Staršia si s tým hlavu zdanlivo neláme, iba mávne rukou, povie, že sa najedia poriadne, v reštaurácii, okolo nejakých predsa určite pôjdu, a skôr než Mladšia stihne zahanbene protestovať, doplní, že pozýva. Ich cesta už hodinu vedie len poľami. Sledovať krajinu za oknom, aby sa vyhli trápnemu tichu, teda veľmi neprichádza do úvahy, jednotvárne plochy pšenice, kukurice, repky a slnečníc sa zunujú rýchlo, a tak sa Mladšia pokúša o rozhovor. Staršia reaguje málo, takmer vôbec, Mladšia to pripisuje nutnosti sústrediť sa na cestu. Sama šoférovať nevie, o to väčší rešpekt má pred touto schopnosťou, v jej očiach to celé vyzerá nesmierne zložito. Snaží sa pôsobiť uvoľnene, skrátiť vzdialenosť prvého stretnutia, ktorá medzi nimi citeľne existuje, čosi jej však napovedá, že zatiaľ nie je úspešná. Veľmi dúfa, že sa jej kontakt so Staršou vyvinie do naozajstného priateľstva. Spoznali sa na internete, Mladšia sa pred necelým mesiacom pridala do skupiny, ktorú jej v práci poradila nadriadená; malo ísť o akési bezpečné miesto pre osamelé ženy, ktoré z akýchkoľvek dôvodov nemajú veľa priateliek, túžia si však nájsť nové. V skupine najskôr niekoľko týždňov iba pasívne pozorovala cudzie príspevky a rozhovory, potom sa odvážila sama zapojiť. Napísala, že hľadá kamarátku v akomkoľvek veku, s ktorou, ak si budú rozumieť, by mohli vyraziť na spoločnú dovolenku. Mladšia na poriadnej dovolenke nikdy nebola, aspoň odkedy je dospelá, z mizerného platu v drogérii sa preto snažila každý mesiac aspoň niečo málo odložiť, aby si tak po rokoch mohla konečne nejakú dovoliť. Chýbal už len niekto, kto by na dovolenku vyrazil s ňou. Snívala o mori, o piesočných plážach, o útesoch, palmách a slnečníkoch. Ak by mala šťastie, možno by v rezorte dokonca stretla novú lásku. Ale to bolo druhoradé: nebude predsa kvôli letnému romániku zrádzať nové priateľstvo. Hneď ako príspevok zavesila na nástenku skupiny, spanikárila a telefón radšej rýchlo odložila. Opäť raz sa iba zbytočne strápnila, nikto neodpíše, tak je to predsa vždy. Iný jej život už nebude. Znovu sa do skupiny odvážila nahliadnuť až o dva dni neskôr. Čakala ju tu reakcia: ozvala sa Staršia. Aj ona hľadá kamarátku, s ktorou by mohla spoločne niekam vyraziť. Mladšia najprv neverila vlastným očiam, rozklikla si Staršej profil, podozrivá sa jej nezdala, o falošný profil sériového vraha by teda ísť nemalo, ale predsa len; z fotografií a informácií, ktoré na Staršej profile našla, jej bolo jasné, že ide o úspešnú, už na prvý pohľad oveľa bohatšiu, vzdelanejšiu a zaujímavejšiu ženu. Nechápala, prečo by mal ktosi taký záujem o jej priateľstvo. Aj tak však Staršej odpísala, v prvých správach bola rezervovaná a obozretná, ale potom sa rýchlo uvoľnila. Staršia neodpisovala veľa: bola stručná, hovorila k veci, jej správy však prichádzali so železnou pravidelnosťou a Mladšia čoskoro nadobudla pocit, že jej môže napísať čokoľvek. Sťažovať sa na zákazníkov v práci, na nezmyselné pravidlá nadčasov a dokladanie tovaru, na kolegyňu, na nadriadenú, na bývalého a aj na toho druhého, u ktorého chýbalo len málo, aby sa stal súčasným; čoraz viac sa Staršej otvárala, prišlo aj na ťažšie veci, písala jej, ako ledva zvláda platiť nájomné za byt a o svojom rozhodnutí nemať deti, o tom, ako by jej ich na svet nedovolil priviesť strach, čo s nimi v budúcnosti pri tom všetkom, čo sa deje, vôbec bude. Čas od času sa zľakla. Určite Staršiu príliš zahlcuje, určite ju otravuje, prečo by sa takými vecami vôbec mala zaoberať. Ale Staršia ju vždy uistila, že je to v poriadku, to, čo jej Mladšia píše, ju zaujíma. Aby neviedla monológ, opýtala sa Mladšia Staršej, či má deti ona: Staršia odpísala, že áno. Nič viac však nepovedala, nespresnila ani počet, a Mladšia nechcela vyzvedať. Písali si každý deň, čoskoro prišlo aj na plánovanie dovolenky, Mladšia navrhla more, písala, ako o ňom sníva, ako po ňom túži, ale predstava Staršej bola odlišná, chcela ísť do kúpeľov, mala už vyhliadnuté aj konkrétne miesto. Mladšia sa rýchlo podvolila. Dovolenku si sice predstavovala inak, ani na kúpeľnom pobyte však nikdy nebola a v prvom rade predsa ide o to, že bude v dobrej spoločnosti. Zdalo sa jej, že by si so Staršou mohli dobre rozumieť, iste, sú úplne odlišné, žijú v iných svetoch, no ona už dlho nemala pri niekom pocit, že sa stretne s prijatím, nech povie čokoľvek. A tak teraz obe sedia v aute, na celodennej ceste do kúpeľov, a Mladšia sa snaží čo najhladšie nadviazať na konverzáciu, ktorú predtým viedlo textovo. Na Staršiu chce zapôsobiť. Mať konečne niekoho blízkeho: aký skvelý by to bol pocit. Kdesi vzadu v hlave vnímala aj ďalšiu túžbu, túžbu spriateliť sa so ženou z lepšej spoločnosti, všetci vždy hovoria, že to nie je možné, že vstupenka do lepšieho sveta neexistuje, takí ľudia medzi seba nepustia nikoho, do výšin nikdy nepostúpiš, ale ak je to pravda, ako to, že potom práve sedí v Staršej aute? Mladšia však takto uvažovať nechce: nejde o žiadny postup vyššie. Jediná dôležitá vec je vznik priateľstva. Preto teraz veľa rozpráva, dúfa, že je zaujímavá, dúfa, že je vtipná, dúfa, že nevyznieva príliš hlúpo, že Staršej nezašpiní auto, že ju neirituje pach syra ani jej lacný parfum, že sa nestrápni, že nič nepokazí. Staršia poväčšine mlčí. Po niekoľkých hodinách cesty sa horizont polí, sporadicky rozmiestnených stromov a domov začne meniť. Niekde by tu mal byť motorest, oznámi Staršia. Naobedujeme sa. Mladšia súhlasí, už je hladná, snáď budú dobre variť. Staršia zaparkuje auto pred zanedbane vyzerajúcou stavbou, vyblednutý nápis na fasáde hlási, že ide o reštauráciu. Vypne tichý motor a vystúpi, Mladšia ju nasleduje. V prítmí drevom obloženého interiéru motorestu okrem nich nikto nie je, nevidia ani obsluhu, usadia sa teda k jednému zo stolov v rohu miestnosti. Čoskoro sa pri nich zjaví čašníčka, nízka štíhla žena s ostrými črtami. V krátkom vrkoči má vlasy farby mestského bielošedého snehu. Keď im kostnatými rukami podáva jedálny lístok, Mladšej napadne, že by v takom veku dávno nemala pracovať, tobôž nie v motoreste uprostred ničoho, sama však vie, že to také jednoduché vôbec nie je, a aj ona si raz zrejme bude musieť na dôchodku privyrábať. Očami prebehne miestnu ponuku. Ceny ju vydesia, žalostnému stavu miesta vôbec nezodpovedajú, potom si však spomenie, že Staršia pozýva, a v rozpakoch sa rozhodne pre jednoduché zeleninové rizoto, najlacnejšie jedlo v ponuke. Zazvoní telefón: Staršia ho zdvihne práve vo chvíli, keď sa k stolu vracia čašníčka. Bez slova počúva hlas na druhej strane. Mladšia poprosí o rizoto. Na pitie nechce nič. Zatvorí jedálny lístok a s úsmevom ho vracia čašníčke, vtom sa zarazí. Čašníčka vyzerá inak, má rovnakú tvár, stavbu tela a oblečenie, ten istý náramok a prsteň na ruke, len vlasy sú odrazu iné, tmavohnedé a kučeravé. Vysvetlenie Mladšej napadne až o niekoľko chvíľ neskôr, keď čašníčka s objednávkou odíde, dvojčatá, v motoreste obsluhujú dvojčatá. Staršia zloží telefón. Mladšia si ani neuvedomí, že si jej nová priateľka nestihla objednať. Opatrne sa jej opýta na telefonát, chce vedieť, či je všetko v poriadku, veď Staršia ho celý premlčala, dokonca nepozdravila ani sa nerozlúčila, Staršia však len mávne rukou, o nič nejde. Čakajú na jedlo, Mladšia si zatiaľ obzerá interiér reštauračnej časti motorestu, zaprášené fotografie a gýčové obrazy krajiniek v rámoch na stenách, staromódny luster z krémového skla s mŕtvym hmyzom na dne, hovorí, že to tu pôsobí, akoby boli prvé zákazníčky po dvadsiatich rokoch, Staršia sa letmo pousmeje, Mladšiu to poteší, je rada, že sa jej Staršiu podarilo pobaviť, atmosféra sa aspoň trochu uvoľní, čoskoro z nej hádam opadne nervozita a Staršia sa jej isto otvorí. Ak sa teda nepousmiala zo slušnosti, dobre vychovaní ľudia také veci robievajú, to vie, nechcú nikoho uraziť, nikoho sklamať, čo ak je to práve tento prípad, trápi sa Mladšia, ale potom sa pokúsi upokojiť, opýta sa Staršej, či chodí do kúpeľov často. Už roky som nebola, odpovedá Staršia, teším sa, že sa to konečne podarilo, doplní. Aj Mladšia potvrdí, ako veľmi sa teší, rozhovorí sa o tom, ako bola naposledy na dovolenke ešte v detstve, s otcom, odvtedy nič, občas si dokonca myslela, že sa jej to nepodarí už nikdy, stále iba práca, z ktorej chodí domov taká unavená, že už si zvládne iba ľahnúť pred telku a zaspať. A keby aj, nikdy poriadne nemala s kým ísť. Ako dobre, že sa našli. Áno, reaguje Staršia. Mladšia jej pochváli náušnice; až teraz, keď sedia pri stole oproti sebe, si všimla, aké sú pekné, zlaté a zdobené zelenými kameňmi, podobné má aj ona, zdedila ich, vysvetľuje, je to jej jediná pamiatka na babku. Z kuchyne k nim už kráča čašníčka s jedlom, položí pred ne dva taniere, Staršia poďakuje, Mladšia zmätene pozoruje čašníčku, opäť tá istá tvár, opäť tá istá štíhla telesná schránka, ostré črty, opäť to isté oblečenie, dokonca aj farba vlasov je tentoraz opäť bielošedá, sú však úplne rovné a dlhé, takmer až po zadok. Trojčatá, je to vôbec možné? Mladšia sa spamätá, všimne si, že ju Staršia pozoruje, čaká na ňu s jedlom, a tak Mladšia potrasie hlavou, divné, povie, dobrú chuť, odpovie Staršia. Mladšia sa pustí do rizota, jedla už lepšie, ešte je aj trochu studené, ale od motorestu pri ceste predsa nemôže čakať viac. Jedlo, ktoré má pred sebou Staršia, nedokáže ani identifikovať; je zvláštne naaranžované, Mladšia si ani nie je istá, čo z neho je príloha a čo hlavný chod. Zvedavosť jej káže opýtať sa Staršej, čo to má, no zháči sa skôr, než otázku vysloví, nechce znieť ako nevzdelaná hlupaňa, ktorá jedlá, aké úspešnejší ľudia konzumujú bežne, v živote ani len nevidela. Najedia sa teda v tichu. Staršia potom vstane, asi ide zaplatiť jednej z trojičiek, pomyslí si Mladšia a vstane tiež, počká ju pred vchodom, v čudnom motoreste sa jej nechce zbytočne zdržiavať. Sú späť v aute, cestujú ďalej, krajina sa postupne premieňa, pribúda kopcov, cestu teraz obklopuje čoraz hustejší listnatý les. Čas od času ho preruší lúka alebo potok, ktorý vozovku zdanlivo kopíruje, niekedy sa stratí z dohľadu a potom znovu vráti. Myšlienky Mladšiu zavedú naspäť k obedu a k motorestu, také zvláštne miesto, ale trojičky predsa neboli jediné, čo jej nesedelo, zmiatlo ju ešte niečo, už vie, obráti sa na Staršiu, veď si si nič neobjednala, telefonovala si a ona sa opýtala iba mňa, povie, ako vedela, čo ti má doniesť? Ale Staršia to poprie, vraj si objednala, áno, telefonovala, ale čašníčke ukázala, čo chce, Mladšia si to len nevšimla, aha, tak. Za oknami auta začne popŕchať. Dvojprúdová cesta je celkom prázdna, iné autá teraz stretávajú iba zriedkavo. Spomínala si dovolenku s otcom, zmení tému Staršia, čo robí otec? Pracuje? Takže Staršiu predsa zaujíma, pomyslí si Mladšia, pýta sa otázky, pamätá si, čo jej o dovolenke hovorila v reštaurácii. Rozpráva jej o otcovi, o tom, že pracoval ako vodič autobusu, ale potom ho choroba pripravila o nohu, takže skončil na invalidnom. Vlastne aj preto sa nikdy nenaučila šoférovať. Ako malá chcela ísť v jeho stopách, aj ona chcela byť šoférka, otec jej musel sľúbiť, že ju šoférovať naučí, ale nestihol to, keď prišiel o nohu, nechcel na volant ani pomyslieť, a Mladšia vedela, že by mu zbytočne ubližovalo, ak by ho otravovala s dávnym sľubom. Rovnako necitlivé sa jej zdalo ísť na kurz do autoškoly, celé to podniknúť bez jeho účasti, a tak je teraz tam, kde je, na veky vekov v sedadle spolujazdkyne. Nechce sa však sťažovať, hádam to tak nevyznelo, nie, neboj. To s otcom je mi ľúto. Spojenie, pomyslí si Mladšia: vzniká medzi nimi spojenie.