Čo spraviť pre to, aby na nás svet zabudol?

Za situácie, keď sme sa tu v bývalom socialistickom Československu nemnohí trápili, ako sa oslobodiť z ríše zla, nikto nám nemohol vyčítať, že sa nestaráme o tých z našich majetných rodákov v zahraničí, ktorí nám svojou neznášanlivosťou robia vo svete hanbu. Mali sme iné starosti. Dúfali sme, že naši bývalí spoluobčania, roztrúsení po všetkých kútoch sveta, vo voĺných chvíĺach spievajú ĺudové piesne, vyšívajú tradičné ĺudové kroje a raz (o sto - dvesto rokov), keď pominie totalita, že to ich pravnuci naučia tých našich.

Totalita zázračne pominula ešte za nášho života. Rodáci sa za vrelého vítania na nás chodia dívať z elegantných automobilov a otrasení smetiskom, ktoré sme z ich domoviny spravili pod vedením komunistickej nomenklatúry, sa vracajú do svojich pohodlnejších domovov. Zostávajú tu po nich reprinty Pittsburskej dohody a farebné samolepky „Slovensko“.„Svet vás nepozná!“ tvrdia zasvätene, a my sa ich radšej nepýtame, či to vlastne nie je ich chyba, keď namiesto zmysluplnej kultúrnej aktivity večne oprašujú nešťastný Slovenský štát.Pre ĺudí, ktorých baví zemepis, sme neznámi neboli. Nevieme o tom, lebo rozsiahlu reportáž o Slovensku, ktorú priniesol v januári 1987 najčítanejší mesačník na svete - „National Geographic“ - čitateĺom v Československu pošta nedoručila.Určite väčšmi než spomínaný článok preslávili Slovákov Bratislavské udalosti v marci 1988, a to medzi ĺuďmi, ktorým ležia na srdci ĺudské práva a náboženská sloboda.Naproti tomu je bilancia…