Všetko, čo nás spája

Práca

Keď som mala štyri roky, plakávala som najmä cez víkendy. Vedela som, že skoro ráno mama aj otec musia odísť do Bratislavy, aby doplnili chýbajúci tovar. Strážili ma sesternice a bratranci, ktorí sa vraj na mne naučili vymieňať plienky. Cez týždeň ma strážila teta Anka (keď som začala chodiť do školy, tak už len poobede). Domov ma priniesla o šiestej, rodičia ma stihli iba nakŕmiť, okúpať a uložiť do postele.

Zhruba od desiatich rokov som začala pomáhať rodičom v obchode. Som digitálne dieťa: mali sme doma nielen jednu hučiacu mašinu, ale s nástupom do prvej triedy som dostala aj mobilný telefón – nerozbitnú 3310. S počítačom som sa zžila aj vďaka tomu, že som otcovi pomáhala vypĺňať inventúrne dáta. To bolo typické – namiesto hrania hier som pomáhala rodičom v práci.