1.
Moje Československo – tento pracovný názov stojí v pražskom liste, podpísanom Rudolfom Chmelom a Michalom Stehlíkom, ktorý oznamuje, že pre knihu pripravovanú k stému výročiu vzniku republiky žiadajú príspevok od viacerých autorov z oboch brehov Moravy. Som poctený, no zároveň v rozpakoch, lebo list vo mne nevyvolal ani najmenšiu radosť. Práve naopak.
Vyzriem z okna, na Žitnom ostrove zúri babie leto, hľadať teraz v pamäti krásu, prehŕňať sa v minulosti, medzi dejateľmi zašlého štátu by bola čistá hlúposť.
2.
Ako prvého počujem otcovho ducha. Buráca: Maďar Trianon neoslavuje! Z pätnástich miliónov Maďarov sa päť miliónov ocitlo mimo hraníc scvrknutého štátu. Zhabané územia by ešte ušli, ale päť miliónov duší? To je historický škandál! Oslavovať vznik nástupníckeho štátu, hanbi sa, synu!
Prípadne s anglickým humorom, prípadne. Ale na to by som musel byť Angličan. Alebo žirafa, radiátor, ťažká voda. Nežartujem.
Podľa môjho otca založili Československo diablovi advokáti, imperialisti. Ich ruky siahajú všade. Aj toto vymysleli imperialisti, naťahujem sa s ním v sobotu popoludní leta šesťdesiateho ôsmeho, keď si prvý raz v živote prelistoval Playboy. Bratranec, pracovník Dunajplavby, ktorý časopis prepašoval z Rakúska, poznamenal s mačovským sprisahanectvom: Ujo Pišta, dajte pozor, toto je diablova biblia! Neverím, odvetil a oči mu žiarili, diabol nejestvuje.
Taký bol môj otec. Keď chcel, veril v diabla, keď nechcel, neveril. Nevedel, že obyčaj…
Předplaťte si Respekt a nepřicházejte o cenné informace.
Online přístup ke všem článkům a archivu
