Nie všetko je milosť

Emília Boldišová, ktorá sa v 38.čísle Literárneho týždenníka (21/09) zhovára s Jozefom Šrámekom, podpredsedom Svetového kongresu Slovákov, sa na rozhovor očividne dobre pripravila. Jej zásluhou Šramek a jeho osobná história z rozhovoru vychádzajú spochybnení vlastnými výpoveďami, ktoré ponechávajú v čitateĺovi celý rad otázok. Niektoré z nich si skúsime pospájať. Niektoré ani nebude treba - napríklad keď Šramek s vážnou tvárou tvrdí, že v Slobodnej Európe sa museli texty písať „jedna veta česky, druhá slovensky“. Čitateľ nech si predstaví a skonfrontuje sám. K Šramekovým výrokom o Slobodnej Európe sa, dúfajme, vyjadria ľudia povolanejší. My sa obmedzíme na pár slov k jeho osobnosti tak, ako ju čitateľovi predkladá, či už tým, čo o sebe hovorí, alebo tým, čo zamlčuje…

Vyštudoval práva zrejme veľmi mladý, čo je tým pozoruhodnejšie, že podľa jeho vlastného rozprávania už počas štúdií venoval veľkú časť svojho času a energie spolkovej činnosti. Hovorí, že v roku 1947 emigroval do Francúzska; ale v roku 1947 sa z Československa neemigrovalo. Kto chcel, mohol odísť, v tých rokoch ale ľudia skôr z emigrácie prichádzali. Vraj neodišiel dobrovolne, čím zrejme chce povedať, že utiekol. Pred čím? Sám hovorí, že mu hrozilo väzenie, že bol viacnásobne vypočúvaný za svoju činnosť medzi vysokoškolskou mládežou. Že ho dokonca prišla polícia zatknúť. Nuž, dovoľte poznamenať, že za „duchovnú, filozofickú a svetonázorovú činnosť medzi katolíckymi vysokoškolákmi“ sa vtedy na…