V tieni rizika. Čaká Ukrajinu ďalší Černobyľ?

Pre ukrajinský Energodar je atóm všetkým. Je súčasťou bežného života a mesto je na ňom úplne závislé. Ale plánované predĺženie životnosti ukrajinských jadrových reaktorov vyvoláva otázky o bezpečnosti aj o budúcnosti.

Pred šiestou ráno na brehu Dnepra potichu posedáva asi dvadsať rybárov. Niektorí sa skrývajú v rákosí na malých drevených člnoch. Malé úlovky hádžu do vedier vedľa seba.

Je chladno. Slnko pomaly začína vychádzať spoza dvoch veží Záporožskej jadrovej elektrárne. Para stúpajúca z neďalekého chladiaceho systému zakrýva výstražné značky, ktoré ohraničujú vstup do areálu zariadenia. Všetci mlčky pozerajú na zaparenú vodu, niektorí v rukách žmolia zapálenú cigaretu. Aj muž s obrázkom atómu na bunde drieme nad udicou.

Niektorí prišli z okolitých dedín po rozbitej kamennej ceste, ktorá vedie pomedzi lesy a kopce s naviatym pieskom. Iní sú z neďalekého okolia – rybári sa sem schádzajú počas celého dňa.

Poobede už hmla opadáva. Okolo tretej medzi ostatnými rybármi sedí aj Vladimir, tašku na ryby má zatiaľ prázdnu. „Niekedy chytím aj desať či pätnásť rýb denne, ukrajinské karasy,“ hovorí asi 50-ročný muž a pozerá do silného prúdu, ktorý vyteká z oddelenej priehrady.

Toľko rýb nechytí nikde inde: voda na chladenie reaktorov má o sedem stupňov viac ako voda v Dnepri. Okolie pozná, žil tu aj pred 32 rokmi, keď spustili prvý blok elektrárne. Dnes v nej už viac než dve desaťročia pracuje ako vodič.

Voda je podľa neho čistá. „Ryby nosím domov na večeru, nemám sa prečo obávať.“

Energodar: Mesto elektriny

Pred päťdesiatimi rokmi boli na ľavom brehu Dnepra na juhu Ukrajiny asi 130 kilometrov od Záporožia len piesočné duny. Rástli na nich borovice a vietor sa stáčal nad Kachovskú priehradu. Vietor, piesok či borovice dodnes nezmizli – odvtedy tu ale vyrástlo hlavné mesto ukrajinskej energetiky, Energodar.

Keď prichádzate do mesta po rozbitých ukrajinských cestách, víta vás vojenské stanovište, výrazný vymaľovaný nápis ‘Энергодар’ a neforemné paneláky, ktoré vyrastajú hneď vedľa lúk s borovicami.

Ako toto 54-tisícové mesto najjednoduchšie opísať? Ak poznáte Simpsonovcov, tak toto je akýsi ukrajinský Springfield. Toto mesto vzniklo za jediným účelom: vytvoriť miesto pre život pracovníkov dvoch elektrární, tepelnej aj jadrovej.

Za 46 rokov tu toho nevzniklo veľa. Pár desiatok panelákov, rodinné domy, asi štyri reštaurácie, veľký relaxačný park, desiatky obchodov, dom kultúry Suchasnik (súčasník), dve diskotéky, promenáda pri rieke, kostoly aj veľký rozostavaný pravoslávny chrám.

Toto je vesmír, ktorý sa točí okolo najväčšej európskej jadrovej elektrárne. Tá pri plnom výkone vytvára takmer polovicu ukrajinskej nukleárnej energie.

Miestni si na život v jej tieni zvykli, no dvom zo šiestich blokov Záporožskej elektrárne vypršala v priebehu roka predpokladaná životnosť, ďalšie by podľa papierov mali zavrieť postupne do roku 2025.

Vláda sa jadra nechce vzdať. Dôvodom nie sú len ľudia úplne odkázaní na jedinú poriadnu prácu v okolí. Motiváciou môžu byť aj európske peniaze, veľa európskych peňazí.

Hovoríme o 600 miliónoch eur.

V Európe mimo Ruska funguje zhruba 150 jadrových reaktorov. Ich počet postupne klesá - po nehode v japonskej Fukušime chce postupne odstaviť jadrovú energiu Nemecko, o obmedzeniach hovorí aj jadrová veľmoc Francúzsko.

Životnosť reaktorov, ktoré boli vybudované v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, je približne tridsať až štyridsať rokov. Viac ako tretina z nich funguje dlhšie, prípadne ich už teraz štáty plánujú používať naďalej.

Pätnásť reaktorov v štyroch elektrárňach, ktoré vybudovali v sovietskych časoch, má aj Ukrajina. Dvanástim z nich má skončiť životnosť do roku 2020. Aktivisti a odborníci si nie sú istý bezpečnosťou týchto tzv. zombie reaktorov.

Stratégia je však jasná – jadrová energia je stále ukrajinskou prioritou a reaktory by mali dostať zelenú na ďalších desať a viac rokov.

Bezpečnosť a problémy

Tridsať rokov od Černobyľu hovoria o strachu vraj iba návštevníci.

No v kyjevskej kancelárii Národného ekologického centra (NECU) visia na stenách plagáty vyzývajúce na obmedzenie jadrovej energie. NECU je súčasťou medzinárodnej mimovládnej organizácie CEE Bankwatch Network, ktorá kontroluje tok verejných peňazí do projektov, pri ktorých hrozí, že môžu negatívne vplývať na obyvateľstvo a životné prostredie.

Takým prípadom má byť aj predĺženie životnosti ukrajinských jadrových reaktorov.

„Je to politické rozhodnutie a musí byť vyriešené politicky,“ vysvetľuje ukrajinský zástupca Bankwatchu Olexi Pasyuk.

Problémom je, že predpisy sa nie vždy dodržiavajú. Príkladom môže byť schválenie ďalšieho fungovania reaktoru na Juhoukrajinskej jadrovej elektrárni.

„Štátny jadrový regulátor elektrárni povedal, že ak splnia určité bezpečnostné opatrenia, životnosť reaktoru predĺži. No neskôr, keď už došlo k rozhodovaniu, sa ukázalo, že 13 prioritných bezpečnostných opatrení nebolo vykonaných. Regulátora to však nezastavilo a predĺženie životnosti schválil. Povedali len – je to v poriadku, zvyšok doplníte vtedy, keď tento blok bude opäť fungovať,“ zdôrazňuje Pasyuk.

Energoatom, štátny operátor jadrových elektrární, Bankwatch zažaloval za ohováranie a najvyšší kasačný súd rozhodol v jeho prospech.

Rozhodovanie pritom podľa Bankwatchu nie je úplne nezávislé. V roku 2014 malo ministerstvo energie poslať producentom veternej energie list so žiadosťou, aby znížili výkony veterných elektrární. Tým sa mal zvýšiť podiel jadrovej energie v krajine. Jadrové elektrárne však nie sú pre nízky dopyt využívané efektívne – v marci vyprodukovali len polovicu z výkonu, na ktoré sú stavané.

Už spomínaných 600 miliónov eur pochádza z Európy. Európska banka pre obnovu a rozvoj spolu s jadrovou agentúrou Euratom dnes poskytujú Ukrajine pôžičku a peniaze sú podľa banky určené výhradne na bezpečnostné vylepšenie fungujúcich reaktorov a nie na predlžovanie ich životnosti.

„Predlžovanie životnosti reaktorov je zodpovednosť Energoatomu a banka do toho nie je nijako zapojená,“ vraví Axel Reiserer z komunikačného odboru banky.

Otázka je, či miestne úrady berú bezpečnosť naozaj vážne. Pre bezpečnosť je totiž kľúčový  prísny kontrolný mechanizmus a snaha miestnych regulátorov. Ak to v ktorejkoľvek krajine nefunguje, riziko ťažkostí narastá. A ak Európa nemá dostatočnú kontrolu nad projektmi, ktoré podporuje, nedokáže podľa odborníkov poriadne posúdiť, či sa jej peniaze naozaj použijú na podporu jadrovej bezpečnosti.

Už minulý rok pritom Európska komisia kritizovala Ukrajinu, že predĺženie životnosti reaktorov nekonzultovala s okolitými štátmi. Tak to nariaďujú medzinárodné dohovory.

„Pôžička od rozvojovej banky a Euroatomu podporuje ďalšiu závislosť na neudržateľnom zdroji energie aj na závislosti na ruskom jadrovom palive,” tvrdí Dana Mareková z organizácie Človeka v ohrození. Navyše pôžička podľa nej vysiela signál, že aj keď sa porušujú medzinárodné dohovory a verejnosť nemá hlas v rozhodovaní, je to v poriadku.

Záporožská jadrová elektráreň zase oponuje, že podobné konzultácie v prípade predĺženia reaktorov potrebné nie sú – aj keď ich Slovensko, Maďarsko či Rumunsko požadovali. Pri jadrovej elektrárni v Rivnom už tento dohovor porušili. Elektráreň odmieta aj tvrdenie, že by predĺženie životnosti o desať rokov predstavovalo nejaké riziko.

„Toto rozhodnutie robí štátny regulátor, nie my. Ak povedia nie, je to nie. Schválili predĺženie životnosti reaktorov v Juhoukrajinskej elektrárni aj v Rivnom. Máme pevné pravidlá a dúfame v pozitívne rozhodnutie,” znie stanovisko jadrového zariadenia.

Celý život v elektrárni

Ako vyzerá mesto, ktorého jediným dôvodom pre existenciu je neďaleké nukleárne zariadenie? Mesto, ktoré nemá istotu, že reaktory budú naďalej fungovať? Je Energodar nudný, proruský a bez perspektívy: ak pre vás nie je striedanie troch šícht v jadrovej elektrárni?

V prvom rade, toto je mesto atómu. Je všade „znázornený na budovách, telocvični, pri vstupe do mesta. Elektráreň dokonca organizuje výtvarnú súťaž Atóm pre mier – budúcnosť sveta. Aj znak a vlajka mesta majú pripomínať energetický priemysel.

Mesto pulzuje podľa elektrárne – pred siedmou ráno odvážajú podnikové autobusy pracovníkov do štyri kilometre vzdialenej atómovky. Pred vstupom do areálu prechádzajú desiatky áut popod oblúk s logom atómu.

Areál elektrárne je obrovský – šesť jadrových reaktorov červenej farby vystupuje ponad nižšie budovy a chladiace systémy; bloky sú prehľadne očíslované. Pred múrmi s ostnatými drôtmi sa presúvajú zamestnanci v ochranných prilbách, pred vstupom sadia technickí pracovníci nové dekoračné záhony. Za blokmi vytŕčajú dve chladiace veže, stojace na úzkom polostrove pri širokom koryte Dnepra. Človek sa pri tomto kolose cíti ako trpaslík.

V areáli elektrárne je aj skladisko vyhoreného jadrového paliva. Na rozdiel od Záporožia ostatné ukrajinské atómovky donedávna posielali vyhorené palivo na ďalšie spracovanie a skladovanie do Ruska. Drahý proces sa teraz pre zlé vzťahy ešte viac predražil a Ukrajina hľadá alternatívu. Jedným z riešení môže byť vybudovanie centrálneho skladu v černobyľskej zóne.

Dnes len v elektrárni pracuje vyše 11-tisíc ľudí, ďalšie tisícky robia v sociálnych podnikoch a iných pridružených zariadeniach. Väčšina prichádza hromadnou dopravou, do mesta je to len päť minút cesty. Zamestnanci stoja v rade na kontrolu pred vstupom do elektrárne a tí, ktorí práve skončili nočnú zmenu, sa vracajú do mesta.

Chodba jednej z budov manažmentu sa zrejme za posledných dvadsať rokov nezmenila. Pri dverách znudene sedí starší vojak v uniforme, pred sebou má položenú knihu návštev a čierny telefón bez ciferníka. Na stenách visia inštruktážne plagáty, v strede chodby je model jadrového paliva. Sterilná socialistická chodba vás dovedie k miestu, ktoré v mnohých vzbudzuje rešpekt, ale aj nádej. Na lepšiu pracovnú pozíciu.

Dostať sa v jadrovej elektrárni na lepšie miesto trvá roky. Alexander Černobulov si prešiel všetkým – manuálnou prácou aj riadením reaktora. Dnes sedí v podobnej miestnosti ako v minulosti, akurát nesprávny stisk tlačidla znamená nanajvýš problém pri ďalšom kariérnom postupe.

„Kým sem môžete prísť, musíte niekoľko rokov pracovať na reaktore,“ zdôrazňuje skúsený inštruktor. Trenažér riadiacej miestnosti vyzerá totožne ako originál – prelepené tlačidlá striedajú farebné spínače, nad ciferníkmi visí svätý obrázok. Akoby v prípade problému stačilo veriť v zázrak.

„Dôležitá je povaha a rozvážnosť. Ak ste roztržití, nemáte tu čo robiť,“ hovorí inštruktor so smiechom. Kým sa človek stane šéfom reaktoru, môže to trvať aj dvadsať rokov. Pre mnohých to znamená obetovať celý život jedinému mestu a jedinej práci.

Pod znakom atómu

V pracovný deň je v centre Energodaru živo. Široké ulice obopínajú obchody, na jednej z ulíc predávajú dedinčania z okolia uhorky, paradajky, ryby naložené v oleji či slnečnicové semiačka. Bábušky vám ponúkajú kusové cigarety aj starožitnosti, chlapi opravu skla. Taká malá bratislavská Miletička.

„Cibule, reďkovky, šaláty… chodím predávať len sem,“ vyratúva ponuku jedna z predavačiek, ktorá žije v neďalekej obci. Biznis sa každým rokom zhoršuje, pre napäté vzťahy s Ruskom prišli ukrajinskí zeleninári o veľké odbytisko tovaru.

Mesto však ekonomicky rozkvitá – minimálne podľa štatistík. Kým bežne zarábajú Ukrajinci v Záporožskom okrese 4200 hrivien (asi 146 eur), v Energodare je priemerná mzda takmer na úrovni Kyjeva, teda 7127 hrivien (248 eur). Najlepšie platy na Ukrajine majú práve ‘atómové mestá’.

Miestni tvrdia, že priemerný plat často zvyšujú vysoké platy manažérov, no dodávajú, že sú spokojní.

Pred pamätníkom ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka sa bicyklujú deti. Na neoficiálnom hlavnom námestí sa predháňajú, kričia a smejú sa. Námestiu dominuje opustený hotel v pozadí, aj dlhý Bulvár energetikov vedúci smerom k elektrárni.

Svetlana Blinkova sa v meste narodila a v jadrovej elektrárni pracuje skoro polovicu života. Šije odevy pre zamestnancov. Aj ona tvrdí, že dobrý plat umožňuje rodinám cestovať na dovolenky, prípadne investovať do vzdelania. To môže byť jeden z dôvodov, prečo Energodar nevyzerá ako bohaté mesto – miestni totiž peniaze míňajú inde alebo šetria do budúcnosti.

No možno by ich ani nebolo kde minúť. Tridstaťtriročná žena hovorí, že kreativity v meste priveľa nenájdete. Ani možností, ako sa zabaviť.

„Iba cechy v elektrárni majú medzi sebou talentovú šou, do nej sa rada zapájam a tancujem,“ usmieva sa. Zvyšok je každodenný život – základné potreby, škôlka pre deti, relatívne dobrý plat a stabilná práca. A stres či strach?

„My si riziko uvedomujeme, ale máme pravidelné školenia. Len tí, čo sem prichádzajú, sa obávajú,“ hovorí.

Dedina a mesto

Niekoľko ľudí má iný názor.

Vasilij Ivanovič Belickij stojí vo vetre na kopci pri vodnej nádrži a pozerá sa na dve chladiace veže Záporožskej elektrárne. Bývalý policajt si pamätá časy, keď boli na tomto mieste ešte lúky posiate pieskom a výhľad na Dneper. Dnes sa vzduchom nesie najmä para z chladiaceho systému.

Belickij obetoval posledných desať rokov skúmaním toho, čo – aspoň podľa neho – ohrozuje nielen Energodar, ale najmä okolité dedinky.

„Je ťažké žiť v strachu,“ hovorí aktivista na dôchodku. „V jednom momente som si uvedomil, že tieto objekty nám môžu uškodiť.“

Sám sa preto snaží navštevovať všetky verejné prezentácie a riziká ľuďom vysvetľovať. Podľa neho jadrová elektráreň zmenila prúdenie vetra a výpary z objektu smerujú priamo na okolité dediny. Para v zime zamŕza na stromoch a vraj poškodzuje úrodu a škodí aj vtáctvu.

Samotná elektráreň sa bráni, výpary aj vypúšťaná voda sú podľa nej neškodné.

Keď Belickij sedí s dvoma kolegami v kaviarni v neďalekej dedine Voďjane a usrkáva z čierneho čaju, vyzerá ustarostene. Sťažuje sa na neschopnosť vlády a spomína atómovú mafiu, ktorá ovláda biznis a ktorá sa mu vyhráža.

Belickij nie je z Energodaru a podobne ako mnoho dedinčanov z Voďjane v elektrárni nikdy nepracoval. vraj chápe, prečo ľudia o riziku nehovoria.

„Získali pracovné miesta, dobrý plat, tovary v obchodoch… ale je tu aj druhá strana,“ dodáva. Privilégiá by mali podľa neho mať aj ostatní, ktorí žijú v tridsaťkilometrovej zóne v okolí elektrárne.

Ak by sa vláda rozhodla nepredlžovať životnosť jadrových blokov, po roku 2020 by fungoval už iba jeden nukleárny reaktor. Odstavenie a servisné práce by síce trvali roky, no automaticky by to znamenalo menej pracovných miest v meste, ktoré je na fungovaní elektrárne odkázané.

Obyvatelia obcí v okolí Energodaru tvrdia, že elektráreň by im nechýbala. Ivan Ivanovič Gončarenko žije v neďalekej dedinke Voďjane a k elektrárni veľmi pozitívny vzťah nemá. Verí, že zariadenie naháňa do okolia viac mrakov.

Na záhrade má niekoľko fóliovníkov a tak ako väčšina dedinčanov pestuje zeleninu: paradajky, reďkovky, koriander. Aj jeho sa dotkli napäté vzťahy s Ruskom.

„Kedysi som predával paradajky na Krym aj do Donecku. Po okupácii Krymu som musel nájsť nový trh, čo nie je ľahké… aj mnohí susedia majú problémy,“ smutne vysvetľuje. Gončarenko alternatívu nevidí, do mesta sa sťahovať nechce a ani jeho tri deti sa k elektrárni nehrnú.

„Vasiľ bude pokračovať v biznise, druhý zas robí na poliklinike,“ vraví pred fóliovníkom a poklepe po pleci mladšieho syna. Voďjane sú celé posiate skleníkmi a fóliovníkmi, akoby bol každý v dedine veľkobochodníkom so zeleninou. Napokon, aj ľudia z Energodaru trávia voľné dni či dôchodok na záhradách.

Sadia zemiaky aj uhorky v záhradkách s výhľadom na komíny tepelnej elektrárne aj na jadrové reaktory vzdialené len pár stoviek metrov.

Katastrofa, na ktorú sa chce zabudnúť

Celý kultúrny život v Energodare zostal zaseknutý v minulosti, podobne ako množstvo ďalších vecí. Plagáty kultúrnych podujatí na námestí sú namaľované ručne a pozývajú na poobedie šansónov aj burzu. Na ulici trúbia maršrutky, malé, väčšinou podnikové autobusy.

Okolo druhej sa ozýva z kultúrneho domu Suchasnik spev. Budova vyzerá ako typická ukážka budovateľskej architektúry v krajinách východného bloku – sivasté stĺpy, rozľahlá vstupná hala s maľbami na celej stene, chladné kamenné podlahy, zatuchnuté ťažké závesy. Budova vyzerá prázdno. V hale sa však naháňajú deti a sála je plná prevažne starších ľudí.

Viacerí si potichu pospevujú do speváčkiných tónov. Spomienkový koncert na kedysi populárnu ukrajinskú speváčku Annu German vyzerá s jej tmavým portrétom na pódiu skôr ako pohreb. Ale ľudia monotónnemu vystúpeniu slečny v obtiahnutých modrých šatách nadšene tlieskajú.

Do sály vniká cez dvere chladný prievan. Natalia Knyšová, asi šesťdesiatnička v chlpatej béžovej veste, sa snaží dvere zatvárať, aby krik detí zvonku nerušil hudobný zážitok. V Energodare žije vyše tridsať rokov.

„Je tu prekrásne. Keď som bola mladšia, páčilo sa mi Záporožie. Ale tu nie je taký hluk, znečistenie,“ hovorí žena a spomína čisté ulice aj dobrú prácu pre väčšinu občanov.

Jadrová elektráreň je častou témou miestnych rozhovorov. „Máme taký malý strach, ale myslím si, že ľudia sa už po Černobyle zo svojich chýb poučili,“ dodáva.

V Energodare sa na černobyľskú katastrofu nezabudlo, no pomyslenie na ňu sa skrýva kdesi hlboko, pod nánosmi každodenného života. Inde zostáva v pamäti výraznejšie.

„Bol to raj pre život – to mesto ani nevyzeralo, akoby ho postavili ľudia, skôr ho stavali anjeli,“ spomína sedemdesiatštyriročná Valentyna Ivánovna Sočenoková, keď si privoniava k medovke zo svojej záhrady.

Nehovorí o Energodare, ale o meste, ktoré sa mu mohlo pred tridsiatimi rokmi podobať.

Pripiať mala byť výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu – mala široké ulice obklopené kvetmi, kultúrny dom, bazén, pätnásť škôlok, zábavný park s kolotočom aj autodromom, obchody so sortimentom, ktorý mohli miestnym závidieť na celej Ukrajine aj v sovietskom Rusku.

Palác kultúry Energetik má aj dnes steny vymaľované podobne ako kultúrny dom v Energodare, aj keď hlavná sála je oveľa menšia. Tá v Pripiati je však prázdna – podlaha dávno spráchnivela, stoličky sú vytrhané a namiesto portrétu Anny German je na pódiu zaprášený obraz sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova a transparent oslavujúci šesťdesiate výročie Sovietskeho zväzu. Mesto duchov z Pripiati v noci 26. apríla 1986 spravila len dva kilometre vzdialená černobylská jadrová elektráreň V. I. Lenina.

Valentyna si na tú noc pamätá. V Pripiati žila pätnásť rokov, keď pre nevydarený experiment došlo k výbuchu na štvrtom reaktore. „Zobudil ma nočný telefonát, no na druhej strane sa nikto neozýval,“ spomína.

Vtedy 44-ročná žena pracovala ako sestrička v miestnej nemocnici. V byte bola sama s deťmi. Muž zostal v rodičovskom dome v dedinke Teremcie, asi štyridsať kilometrov od Pripiate. O chvíľu počula búchanie na dvere.

„Otvorila som. Stáli tam moji kolegovia z nemocnice. Hnali ma, že nastala výnimočná situácia a musím ísť do práce. Sanitkou sme vyzdvihli všetkých doktorov v meste. Celú noc som pracovala, keď privážali prvých zranených z vybuchnutého bloku,“ hovorí Valentyna. Keď sa ráno vracala domov, ľudia v obchode boli pokojní. Väčšina nevedela, že hasiči a pracovníci elektrárne bojujú o pár kilometrov ďalej nielen o svoj život, ale snažia sa zabrániť ešte väčšej katastrofe.

Nechýbalo veľa k tomu, aby ďalší únik rádiaktivity vyľudnil nielen Pripiať či Kyjev, ale rádioaktívna zóna by sa začínala za Košicami. Týždeň po havárii sa totiž zničené a roztavené palivo prepadávalo cez podlahu do priestoru, kde sa nachádzala kontaminovaná voda určená na chladenie. Ak by došlo ku kontaktu s vodou, nastal by ďalší, oveľa väčší únik rádioaktivity. Situáciu zachránili traja muži, ktorí sa do nádrže ponorili a vodu vypustili. Prežili ledva týždeň.

Jadrová elektráreň bola osudná najskôr asi tridsiatke robotníkov a hasičov. Z domovov vyhnala havária státisíce ľudí.

Nikto vtedy o nebezpečenstve netušil. Ľudia z Pripiati sa o radiácii a evakuácii dozvedeli až tridsaťšesť hodín po nehode. Medzitým stihli veľkolepý trh na námestí, v meste bola svadba, návštevníci z Kyjeva aj z Bieloruska popíjali kávu v kaviarni pri riečnom prístave. Ani zvuky helikoptér a zvýšený počet vojakov ešte nenaznačovali, že nočný výbuch môže ovplyvniť život desaťtisícov v oblasti.

„Chodili sme popri elektrárni asi desať minút. Potom nám povedali, že jej muž už nežije a musíme odísť. Sľúbili, že jeho telo nájdu,“ spomína Valentyna na okamih, keď ju kolegyňa požiadala o pomoc pri hľadaní muža požiarnika. V noci odišiel hasiť štvrtý blok elektrárne.

Dnes stále žije v černobyľskej zóne, po evakuácii sa vrátila do domu po svokrovcoch v dedinke Teremcie. Tisíce ľudí sa museli zo dňa na deň zbaliť a opustiť dediny v okolí, vrátila sa len hŕstka. Niekoľko posledných obyvateľov sa dá nájsť v husto zarastenom lese na konci rozbitej cesty.

„Teraz nič nerastie, ale prídite v lete,“ lúči sa Valentyna, pomaly sa prechádza po záhrade a sleduje prvé rastúce bylinky. „O bylinkách viem všetko. Treba ich zbierať na špeciálne dni… napríklad na svätého Petra. Keď popri tom hovorím modlitbu, bylinky majú liečivú moc.“

Najskôr odviezli zvieratá

Niektorí ľudia žijúci v černobyľskej uzavretej zóne sú úplne odlúčení, potraviny im vozia raz za dva týždne a susedné obývané dediny sú vzdialené aj desiatky kilometrov. Aj keď rádioaktivita je na väčšine miest normálna, do zóny sa po náhlom vysťahovaní vrátilo len málo pôvodnych obyvateľov.

„Najete sa alebo si dáte domácu vodku,“ núka nás hneď na začiatku 78-ročná Oľa Timofejevna Sapurova z dedinky Kupovate vo vnútri zóny.

Pre zdravotné problémy zrejme tento rok nenasadí zemiaky a prvýkrát tak bude úplne odkázaná na pomoc iných. Dodnes si pamätá dni po výbuchu. „Pripravovali sme sa na veľkonočné sviatky, varili sme, čistili… a potom nás evakuovali.“

Najskôr na kamióny naložili domáce zvieratá, po ľudí prišli s autobusmi neskôr. Vrátila sa po roku a dnes to trochu ľutuje. „Som sama. Niet tu nikoho, kto by ma pochoval…“

O pár domov ďalej žije 85-ročná Hanna Alexijevna Zavorotnja. Z pece vyťahuje horúci hrniec s kukurično-pšenovou kašou, núka nás jablčníkom, ktorý upiekla pre sestru. „Povedali nám, že sa o tri dni vrátime,“ spomína na evakuáciu a nakladá na tanier kašu.

Tiež sa vrátili až po roku. Aj keď ich evakuovali až týždeň po havárii, radiácie sa nebála. A nebojí sa dodnes. „Náš národ radiácia nevystraší,“ hovorí žena s tyrkysovou šatkou na hlave.

Do týchto miest zavíta len pár členov rodiny či náhodne roztrúsení sprievodcovia s malými skupinkami turistov – adrenalínový výlet do okolia Černobyľu je už niekoľko rokov v móde.

Bábušky si tu obrábajú malé kúsky vlastnej pôdy, občas pomôžu hasiči z Černobyľu. Ak sa podarí vybaviť odvoz, môžu si ísť nakúpiť do potravín. V meste totiž stále funguje pár obchodíkov, keďže tu na etapy žije niekoľko tisíc robotníkov zo zóny. Zo zóny, kde dnes na väčšine miest radiácia neprevyšuje hodnoty trebárs v Kyjeve.

Ak majú trochu šťastia, v nedeľu môžu zájsť do miestneho kostola svätého Eliáša. Aj tu však namiesto obyvateľov kedysi bohatého a dôležitého mesta narazia len na pár robotníkov, ktorí sa starajú, aby bolo v zóne všetko v poriadku.

V inom pravoslávnom kostole v inú neďeľu o stovky kilometrov južnejšie znejú žalospevy. V súčasnom hlavnom meste ukrajinskej energetiky kráča za ľuďmi vo svojom fialovo-zlatom plášti patriarcha.

Sprievod nesie emblémy svätcov. Pre veriacich v Energodare je to veľký deň, z krajského mesta Záporožie dorazila vzácna náboženská ikona Bohorodičky.

Zarámovaný a presklený obraz s vlastnou ochrankou najskôr vyložia z auta, spolu s veriacimi obkráčajú tehlový kostolík s modrou škridlou, a potom všetci vojdú dnu.

Emotívny spev prerušujú iba plač malých detí, kázne patriarchu a výzvy babičky, ktorá vytrvalo zbiera hrivny na vybudovanie novej brány. Ak váš rodinný príslušník odišiel na front, môže na nej za pár drobných stáť aj jeho meno.

Aj náboženský život v tomto meste je úzko prepojený s elektrárňou. Tá financuje aj impozantný a ešte nedostavaný chrám na okraji sídliska či organizuje kultúru či športové podujatia. Trochu to pripomína socializmus, len ľud a robotníkov nahradili frázy o zamestnancoch a zisku.

Stále tu nájdete červené hviezdy.

Korupcia a kšefty

Energodar je miesto, ktoré zastalo v čase. Stretáva sa v ňom dnešok aj včerajšok, pokroková aj dávna mentalita. Je lokálnou križovatkou západu a východu, technológií a tradícii, mesta a dediny.

Len málokedy to uvidíte tak jasne, ako keď sa rozprávate s miestnymi obyvateľmi. Najskôr si pochvaľujú svoj život, no po čase priznajú problém, s ktorým zápasí nejedna krajina východného bloku. Úplatky a kamarátske väzby.

„V energetickom sektore je korupcia vždy,“ myslí si záporožský investigatívny novinár Jurii Sydorov. Pomocou projektu Naše peniaze kontroluje tok financií vo verejných zákazkách. Jadrové elektrárne nie sú výnimkou. Väčšinou sa však maximálne zrušia predražené zákazky, no vec sa nedostane k súdu, ani nie je potrestaná. „Elektrárne často nekupujú produkty priamo, ale cez prostredníka či nastrčené firmy.“

So Záporožskou jadrovou elektrárňou spája Sydorov napríklad kauzu z roku 2013. V júli toho roku elektráreň podpísala s britskou spoločnosťou Delta Business Invest LLP dohodu o dodávke komponentov na motory za viac ako 146 miliónov ukrajinských hrivien (vtedy 13,8 milióna eur).

Projekt Naše peniaze zistil, že spoločnosť zakladali aj schránkové firmy registrované na Seychelách. Zaujímavejšie je, že v ponuke pre Záporožskú elektráreň bolo kontaktné číslo člena tamojšej mestskej rady Valeryho Kovalenka. Ten bol v tom čase námestník riaditeľa spoločnosti Dea Roma Ltd, ktorú riadi záporožšký oligarcha Jevgenij Anisimov.

Muža, ktorého kedysi nazývali šedou eminenciou mesta Záporožie a ktorý bol blízkym spolupracovníkom prezidenta Janukovyča, stále hľadá Interpol za vydieranie. Aj takéto osoby podľa Sydorova v minulosti obchodovali s elektrárňou.

Prečo je to zaujímavé? Podobní ľudia by mohli prichádzať do styku s peniazmi, ktoré do elektrárne posiela Európa. Aj európska pôžička na zvýšenie bezpečnosti reaktorov môže skončiť ako množstvo iných prostriedkov – čiastočne alebo celkom rozkradnutá.

„Nie všetko, ale časť určite môže byť spreneverená,“ tvrdí ukrajinský investigatívec. Problémom zostáva, že na korupciu ani riziká miestni upozorňovať nikdy nebudú. „Miestnych to nezaujíma. Väčšina ľudí z Energodaru pracuje v jadrovej elektrárni, nič zlé o nej hovoriť nebudú. Nebudete si píliť konár, na ktorom sedíte,“ dodáva Sydorov.

Latentný separatizmus

Skifska ulica sa nachádza na úplnom okraji Energodaru. Od borovicového lesa oddeľuje paneláky iba chodník, na ktorom ľudia kočíkujú deti či venčia psa. Stavby vidno už pri vstupe do mesta – pred dvoma rokmi, keď sa začala vojna na Donbase, natrel niekto hornú časť budov ukrajinskou modrou a žltou.

Vlajky visia aj v niektorých oknách. Ľudmile, ktorá okolo prechádza so psom, sa to páči. Priznáva však, že samotný konflikt mesto veľmi rozdelil. „Aj mnoho mojich známych začalo byť proruských. Ja som však Ukrajinka,“ hovorí hrdo.

Nielen problémy s bezpečnosťou či korupcia, Energodar má možno ešte jeden oveľa vážnejší problém. Vojna s Ruskom je neďaleko.

Boje v meste čiastočne cítiť – vstup do mesta je zúžený na vojenské kontrolné stanovište obložené vrecami s pieskom, na panelákoch aj pri cestách sa opakujú bilboardy verbujúce záujemcov o vstup do armády. Aj v potravinách nájdete pri pokladni košík, do ktorého hádžu ľudia jedlo navyše, teda jedlo pre vojakov.

Energodar aj jadrová elektráreň ležia asi 230 kilometrov od frontu. Vojna na východe Ukrajiny pritom neustáva a aj keď elektráreň posilnila bezpečnostné opatrenia, riziko problémov je vyššie než inokedy.

Samotné boje do mesta síce nikdy neprišli, no konflikt sa v ňom odohráva; za zavretými dverami kuchýň a obývačiek či na internete. Akýkoľvek problém v jadrovej elektrárni intenzívne pokrývajú ruské médiá, ktoré z rôznych vecí obviňujú Ukrajinu a bojujú proti jej snahe vzdať sa energetickej závislosti od Ruska.

Predminuloročný problém s odstavením jedného z blokov, ktorý podľa elektrárne nastal pre haváriu na transformátore, malo podľa proruských médií spôsobiť nové americké palivo, ktoré nemalo byť určené pre sovietske reaktory. Vedenie elektrárne podobné informácie označuje za propagandu.

Mesto je pritom historicky mierne proruské – väčšina ľudí, ktorí pracujú v elektrárni, študovala na univerzite v krymskom Sevastopole. Za prácou  sem prichádzali ľudia aj zo vzdialenejších kútov Sovietskeho zväzu, teraz sa k nim pridali aj obyvatelia Donbasu utekajúci pred bojmi.

Pri stretnutí s Viačeslavom Zajcevom, 35-ročným členom mestskej rady v Záporoží, vám udrie do očí jeho maskáčová bunda. Má ju natiahnutú na pásikavej košeli a vyjadruje jeho vzťah k vojne.

Nepredvádza sa, no Zajceva zaraďujú médiá k takzvaným kyborgom. Nie bojovník s nadprirodzenými schopnosťami, no jeden z tých ukrajinských vojakov, ktorí mesiace bránili donecké letisko proti útokom proruských separatistov. Výraz kyborgovia označujúci odvážnych vojakov vznikol na sociálnych sieťach a rýchlo ho prebrali médiá.

„Akýsi latentný separatizmus v Energodare vždy existoval,“ tvrdí Zajcev. Starosta sa však snaží propagovať opak, na stretnutí zdôrazňuje prvý pamätník padlým vojakom na Ukrajine aj množstvo pomoci, ktorú dobrovoľníkom v ukrajinskej armáde z mesta poskytujú.

Nikto však nevie, kde sa bude nachádzať front o rok či dva. Elektráreň tvrdí, že na útoky je pripravená, no náraz veľkého lietadla či väčší bombový útok by podľa expertov nevydržala.

„Bezpečnosť jadrových elektrární má veľa nedostatkov,“ tvrdí fyzička Oda Beckerová, ktorá pôsobí ako nezávislá konzultantka v oblasti jadrovej bezpečnosti.

Sama analyzovala havarijné scenáre v prípade teroristických útokov. Riziko sa netýka iba  Ukrajiny, ale aj západnej Európy. Po teroristických útokoch v Bruseli narástla obava, či by islamisti nezaútočili aj na jadrové elektrárne.

Napovedalo tomu video, ktoré sledovalo šéfa výskumného programu jadrovej energie v Belgicku. Autormi mali byť podľa serveru La Dernière Heure práve útočníci z belgického letiska.

Nehoda či útok na dve belgické jadrové elektrárne by ohrozili takmer šesť miliónov ľudí v okolí.

Keď nemáte čo robiť

„Energodarčania vždy vedeli, že na radiáciu najlepšie pôsobia víno a vodka, a nie jód.”

Keď vybuchol Černobyľ, Zajcev mal šesť rokov a v Energodare začínal chodiť do školy. Pamätá si na plynové masky odložené na balkóne, ako aj na desiatky expertov, ktorí po incidente prišli kontrolovať záporožskú elektráreň.

„V škole sme mali plynové masky, v podzemí kryt. Naučil som sa, že si mám so sebou vziať vodu,“ spomína. „Príprava bola na dobrej úrovni. Postupne sme sa s tým naučili žiť.“

Hrozí však dnešnému Energodaru niečo podobné? Môže sa zopakovať osud Pripiate? A najmä, chcú všetci žiť len pre elektráreň?

Savvu Loginova viac než rádioaktivita, jednostranná ekonomická orientácia či bezpečnosť práce zaujíma asfalt. Presnejšie, obyčajné cesty a chodníky, rovné plochy, po ktorých by sa mohol poriadne rozbehnúť.

Väčšina ciest v meste je pre jeho skateboard príliš rozbitá. Kolieska hrkotajú po chodníku, v pozadí počuť údery o kov. Tínedžerky na kolieskových korčuliach si robia selfie, malý chalan sa zatiaľ snaží prekonať kovovú rampu.

Savva trávi väčšinu svojho času tu, na ulici, kde od jedenástich jazdí na skateboarde. Dnes má o osem rokov viac a sníva o tom, keď z Energodaru konečne odíde. Na rozdiel od väčšiny miestnych jeho rodina v jadrovej elektrárni nikdy nepracovala. Jeho mama je módna dizajnérka a veľa možností v meste nevidí, odsťahovať sa však nie je jednoduché.

Tínedžeri ako Savva vyhľadávajú opustené miesta. Mladí parkouristi okupujú nedostavané či rozpadnuté budovy, skáču z poschodia na poschodie, predvádzaju akrobaciu v uliciach.  Skateboardisti skúšajú triky na schodoch… a to je asi tak všetko.

Súhrn aktivít, ktoré tu môže mládež robiť, nie je príliš dlhý. Možno ešte box – snáď najpopulárnejší šport v meste.

Každý deň sa desiatky detí aj dospelých stretávajú v telocvični – všetky vekové kategórie, od drobného chlapčeka v rozťahaných teplákoch, ktorého pre jeho výšku nemôžu priradiť k partnerovi, až po vyrastených tínedžerov vybíjajúcich si údermi do vreca energiu.

Motiváciu majú, dvaja ich rodáci, bratia Sydorenkovci, to dotiahli až na olympiádu.

Savvu box nebaví. Miluje varenie a po večeroch pracuje ako kuchár v jednej z dvoch miestnych diskoték. Aj neskôr by sa chcel vyučiť za kuchára, nie však tu – v atómovom meste.

„Viacerí kamaráti už začali robiť v elektrárni. A aj tak sa sťažujú, prekáža im napríklad vstávanie skoro ráno,“ smeje sa Savva. „Majú dobrú výplatu a vystatujú sa tým. No ja budem radšej variť v klube, kým odtiaľto neodídem,“ dodáva a rozbehne sa na skateboarde oproti prekážke.

Mesto je stále na ukrajinské pomery veľmi mladé. Pred pár rokmi bol dokonca priemerný vek obyvateľov 28 rokov.

Mesto duchov

Je ťažké si predstaviť, ako by vyzeral Energodar bez elektrární. Presnejšie, či by vôbec dokázal existovať.

Sergej Grigorevič Parykvaš ešte stále pracuje v Černobyľskej jadrovej elektrárni. Má 55 rokov a z toho 32 strávil v zariadení. Aj s rodinou býval práve v Pripiati, ktorá sa po nehode zmenila na mesto duchov.

Stretávame sa v riadiacej miestnosti v treťom reaktore, len pár desiatok metrov od miesta, ktoré dodnes straší Ukrajinu aj Európu. Rádioaktivita je v miestnosti v normále, dozimetre začínajú pískať až pri chodbe, ktorá kedysi viedla do štvrtého reaktoru. Dnes je pre vysokú rádioaktivitu zamurovaná a vyčnieva z nej pamätník jednému z prvých požiarnikov, ktorý tu pred tridsiatimi rokmi zahynul.

Sergej, oblečený ako ostatní zamestnanci v dlhom bielom plášti, stojí pri riadiacom pulte a pozerá na ciferníky. V tú noc v práci nebol. „Lovili sme s kamarátmi ryby, keď sme počuli dve explózie,“ spomína. Keď o štvrtej ráno prechádzali okolo elektrárne, už vedeli, že nešlo len o malú nehodu. Kryt štvrtého bloku zrazu neexistoval.

„Stihol som povedať žene, aby zatvorila okná, všetko vyčistila a zostala doma s deťmi. Večer ma zavolali do elektrárne likvidovať následky,“ opisuje Sergej návrat do mesta.

V čase, keď z trosiek vyťahovali prvé telá mŕtvych kolegov a niektorí už cítili účinky radiácie, Pripiať ešte žila bežným životom. „Volali sem ľudia zo Švédska, či tu niečo nevybuchlo. Vedeli to všetci, len nie ľudia, ktorí tu žili. Videl som vojakov s plynovými maskami, ako prechádzajú vedľa detí, ktoré sa hrajú na pieskovisku,“ vraví nechápavo Sergej.

Tridsať rokov po nehode černobyľského reaktora, ktorá vzala Pripiati titul hlavného mesta energetiky a výkladnej skrine Sovietskeho zväzu, stojí Sergej na Ulici hrdinov Stalingradu. Cesty už nie sú lemované ružami, ktoré rozkázal všade vysadiť šéf černobyľskej elektrárne. Lemujú ich stromy, korene drvia asfalt a konáre zakrývajú výhľad na okolité budovy. Všade je úplné ticho, počuť len čvirikanie vtákov.

„Bolo to nádherné mesto, najkrajšie atómové mesto, aké som kedy videl,“ hovorí Sergej, keď prechádza okolo plavárne, ktorá mala v bazéne ešte pred šestnástimi rokmi vodu. Dnes budova nemá okná a z dna vyrastajú kríky.

Spomína, ako sem v zime chodil plávať. Ak by zostal žiť v Pripiati, jeho synovia by to do školy mali asi minútu pešo. Jeden z nich sa narodil dva roky pred výbuchom, druhý rok po. Triedy sú zaprášené, medzi detskými plynovými maskami sa váľajú polámané bábiky, pomôcky z fyziky vysvetľujúce vtipnou formou rôzne druhy rádioaktívneho žiarenia ležia na zemi. V škole vŕzgajú len polámané dvere vo vetre.

Keď sa Sergej brodí cez vysušenú trávu, dozimetre občas zvýšia intenzitu chrčania. Zastaví sa, nie však pre zvuky, ale len aby sa pozrel na panelák, v ktorom asi tri roky žil.

„Radiácie sa nebojím, nikdy som zdravotné problémy nemal,“ hovoril ešte v elektrárni. „Vždy však treba byť opatrný. To, čo sa stalo tu, sa môže stať všade. A treba spraviť všetko pre to, aby sa tomu predišlo.“

Deviate poschodie budovy je rovnako, ako všetky ostatné, vyrabované. V bytoch zostali rozbité sporáky, rámy od postelí, kopy kníh či steny z obývačiek. U Parykvašovcov sú strhané tapety, rozbitá stolička aj klavír. Sergej na ňom zahrá pár tónov a usmeje sa.

Aj vedľajší byt je takmer prázdny. Rozbité poháre, vytrhané matrace, prasknuté okná. Na parapete leží ukrajinská kniha Romány a poviedky, otvorená na strane 73. Zaprášené riadky sú o nešťastnej žene, ktorá nechce zostať sama.

V prázdnom pripjaťskom byte, z ktorého museli jeho obyvatelia újsť náhle a navždy, vyvoláva krátky verš zimomriavky: ‘Ach, bože milostivý, akým svet začal byť, muž ženu opúšťa a ide s inou žiť’.

Reportáž bola podporená organizáciou Človek v ohrození.

FOTO: Tomáš Halász, apríl 2016