Nezaslúžene v tieni

Európské spoločenstvo rešpektujú zatiaľ predovšetkým ako hospodársku autoritu. O Rade Európy sa hovorí málo paradoxne práve preto, že jej autorita je taká samozrejmá. A keďže ide o organizáciu, ktorá sa nemá mocensky o čo opierať, lebo politicky, hospodársky ani vojensky nič neznamená, nevyvoláva jej činnosť palcové titulky. Hoci by mala.

Ide totiž o najširšiu a najstaršiu európsku demokratickú a humanitnú iniciatívu, jedinú na svete, ktorá má k dispozícii nielen príslušnú autoritu, ale aj vlastne právne mechanizmy. Keď sa nedávno na dvojdennom zasadaní zišli v Ríme ministri zahraničných vecí vtedy ešte iba 23 členských krajín, aby spolu s hosťami medzi iným oslávili štyridsiatku Európskej konvencie ľudských práv, mohli s istým uspokojením konštatovať, že to je doteraz najprísnejšia právna norma v oblasti základných individuálnych práv a slobôd a okrem toho jediná vôbec, ktorú možno uplatňovať v členských štátoch prostredníctvom mechanizmov, ktoré si Rada Európy na to vytvorila. Uvedená konvencia je pro členské štáty záväzná a ktorýkoľvek z nich občanov sa môže k inštitúciam Rady Európy (ktorými sú Európska komisia pre ľudská práva a Európsky súd pre ľudské práva, oboje so sídlom v Štrasburgu) odvolať. Na rozdiel od napríklad helsinského procesu, kde všetko záleží na dobrovoľnom záväzku signatárskych vlád dohody dodržiavať, sú v rámci Rady Európy členské krajiny zaviazané rozhodnutiami komisie alebo súdu a musia prípadnú krivdu nielen napraviť, ale aj zmeniť…