Nové symboly, staré problémy

Komunizmu v modernom svete pšenica veľmi nekvitne, okrem možno na Balkáne. Ale hodnotiac výsledky nedávneho zjazdu víťazných bulharských komunistov natískajú sa mi nevdojak čerstvé paralely s československými. Tí, zaťažení dedičstvom dejín, ktoré sami vytvorili a ktoré vyvrcholili v maraste normalizácie, sú v Európe dosť ojedinelí tím, že sa doteraz nevedeli zbaviť ani priťažujúceho mena. Zato robia všetko, aby seba i nás zbavili pamäti, ako dokazuje ich predvolebná agitácia i povolebná činnosť. V naivnej (naozaj naivnej?) viere, že si naklonia verejnosť, odhodili svoje symboly, ideológiu i vlastnú históriu zabúdajúc, že keď sa zbavia identity, sotva im čosi ostane. Alebo im niekto naozaj uveril, že keď sami seba popreli včera, neurobia to pri najbližšej príležitosti znova, ak sa to bude zdať výhodné?

Ich volebný výsledok reprezentuje tých, čo nepoutekali, a časť tých, čo by v Československu volili demokratickú ľavicu, keby nejaká existovala, a zrejme ju voliť budú, keď nejaká bude. Iniciatívu československí komunisti, aj tí najradikálnejší, zatial sotva preukázali.

Bulharským komunistom nemožno uprieť, že keď udrela hodina pravdy, spamätali sa a s ohľadom na slabosť neskúsenej opozície zhodili komunistického majstra prežívateľa Todora Živkova sami. Odhodlili aj staré meno a slobodné voľby vyhrali ako SOCIALISTI, kým opozícii sotva stačil čas na sformovanie sa. Problémy však ostali a aj v Bulharsku platí, že starými metódami reformovať nemožno a nové komunisti…