Chvála a práva menšin

Za trinásť rokov verejnej existencie Charty 77 - od januára 1977 do jej vstupu do vlády a zvolenia jedného z jej zakladateľov prezidentom - počet signatárov (členov táto občianska iniciatíva nikdy nemala) sotva presiahol 1.500. Neviem, či sa môžem odvážiť nazvať túto hŕstku „šialencov“, ktorá reprezentuje slabú stotinu percenta obyvateľov Československa, menšinou, ale domnievam sa, že na ich príklade možno názorne demonštrovať užitočnosť menšín.

Na Slovensku Charta prakticky neexistovala - doktores Kusý a Šimečka odpustia - čo je možno jeden z menej pozitívnych príkladov odlišnosti našich dvoch bratských národov. Zato tam o čosi neskôr vznikli viaceré kresťanské iniciatívy s možno o málo obmedzenejším spoločenským záberom, zato o čosi väčším počtom prívržencov. Aj to však bola mizivá menšina spoločnosti. Napriek tomu sa chrbtica dnešného spoločenského vedenia regrutovala z týchto kruhov právom. Lebo takisto ako menšina slovenského národa povstaním v auguste štyridsiateho štvrtého umožnila mlčiacej väčšine rehabilitovať sa pred svetom za činy vládnúcej fašistickej a dosť početnej menšiny, tieto skupiny statočných tvárou v tvár primitívnej moci demonštrovali, že občianska slušnosť je nadradená ideológiam, a umožnili našim národom nájsť stratenú hrdosť a oprieť sa v rozhodujúcom okamihu o svoje lepšie tradície a vlastnosti, na existenciu ktorých sme už takmer zabudli.

Včerajší páriovia sa stali mocenskou elitou a to je to najlepšie, čo sa našim národom…