O slobode a moci

Sovietsky zväz má od nedávna nový tlačový zákon, rušiaci oficiálnu cenzúru a zaručujúci slobodu tlače, práva jednotlivých novinárov a umožňujúci prakticky každému v tlači vydávať a šíriť názory vlastné i cudzie. Pripočítajme prezidentský dekrét o audiovizuálnych médiach, ktorým Michail Gorbačov už predtým zbavil štátny rozhlas a televíziu vplyvu strany a nariadil nestranne informovať o dianí v krajine, a návrh kódu profesionálnej etiky sovietských novinárov zverejněný v časopise Žurnalist a človek by si myslel, že Sovietskemu zväzu konečne nastáva zlatý vek slobody slova. Tým prekvapivejšie pôsobí, že si vlastne od nových opatrení nik veľa nesľubuje, skôr naopak. V tom sa zdá panovať vzácna jednota medzi predstaviteľmi verejnosti, novinárov i moci. Prečo?V súvislosti s prezidentským dekrétom napríklad preto, že komunistická strana síce stráca právo kontroly médií, ale súčasne sa v texte hovorí o ich povinnosti chrániť štátne záujmy a spoločenskú suverenitu. Neviem, čo je spoločenská suverenita, ale viem, že pokial ostanú média podriadené akémukoľvek mocenskému orgánu, sotva možno hovoriť o ich nezávislosti.V prípade nového tlačového zákona je zas pozoruhodné, že hoci výslovne ruší cenzúru tlače, má oficiálny sovietský cenzúrny orgán GLAVLIT pokračovať v činnosti a plniť iné úlohy.

A nádeje z nadchádzajúcej tlačovej slobody tlmí aj takmer súčasne schválený zákon, podľa ktorého je trestné verejne uraziť prezidenta. Zákon, chrániaci "česť a dôstojnosť…