Radosť z novinár­činy

Následující text je součástí rozsáhlého speciálu ke 30 letům týdeníku Respekt. Odemykáme ho jako ukázku a pozvánku ke koupi - stejně jako rozhovor s bývalým šéfredaktorem Tomášem Němečkem: První linie  byla dost náročná.

Založiť noviny je zážitok, z ktorého sa nespamätáte dlho. Myslím si, že asi nikdy. Jedny som zakladal pred piatimi rokmi a dodnes ma to drží.

Založiť noviny počas revolúcie, to musí byť ešte stokrát väčšie dobrodružstvo. Založiť noviny, úspešné noviny, je totiž zážitok slobody, ktorú ste si práve vybojovali. A keď sa to deje v momente, keď slobodu získava celá krajina, musí to byť sila, ktorá sa nestratí.

Respekt má v sebe svoj slobodný začiatok zapísaný. Vidieť ho bez ohľadu na to, že zmenil formát, rozsah, papier a aj takmer celú redakciu. Som si istý, že to vidia a cítia aj jeho čitatelia.

Radosť z objavovania

Ja však vidím ešte jeden znak. Rozoznám ho, lebo ho sám každý deň zažívam v našej redakcii. Aj dnes cítim z Respektu radosť z novinárčiny.

Znovu vymyslieť, čo bude hlavná téma. Znovu sa pýtať tie správne otázky, byť zvedavý a túžiť sa dozvedieť, prečo sa to stalo a kto je za to zodpovedný. Znovu prísť s vtipnou titulkou, výrečným titulkom, ale aj odhaliť, že niečo nie je dostatočne overené, že niekde to škrípe v texte, v logike rozprávania príbehu alebo niečo jednoducho ešte nie je dosť dobre vyzdrojované.

Presne tak by mala fungovať dobrá redakcia.

Poviete si, že to je predsa samozrejmé. Ale verte, že to tak nie je. Novinárčina je remeslo, veľa vecí sa dá naučiť. Ak vám však chýba radosť a nadšenie doplnené kritickým odstupom a schopnosťou priznať si, že niekedy robíte aj chyby, vaše noviny či časopis budú iba obyčajným informačným servisom, ktorý rutinne zachytáva, čo sa včera stalo. Takých sú po svete stovky.

A potom sú tu aj stovky takých, ktoré sú vyslovene zlé. Také, kde nie je ani sloboda, ani radosť a ani nadšenie, ale iba robota, splnené plány a popísaný papier.

Slovenská stopa

Keď Respekt vznikal, mal som 14 rokov. Začal som chodiť na gymnázium v Bratislave a priznávam, že som ho nečítal. Ani si nepamätám, že by ho v Bratislave bolo možné zohnať. Postupne som ho však začal objavovať.

Z minulých výročí mám naštudované stručné dejiny Respektu, jeho prvých autorov, historky zo začiatkov. A dnes si dovolím povedať, že Respekt poznám. Som jeho predplatiteľom, čítam ho a mám to šťastie, že niektorých v redakcii aj stretávam.

Vnímam aj to, že Respekt nie je len jeho dnešná redakcia, ale aj ľudia, ktorí ním prešli. Mnohí z nich si v sebe aj dnes nesú ten respektovský zážitok, a asi preto čítam aj ich.

Slovenskou spojkou v Respekte a vôbec mojou osobnou spojkou v tomto príbehu je Martin M. Šimečka. Najskôr bol mojím šéfredaktorom, potom kolegom v Prahe a teraz som mu šéfredaktorom ja. Cez neho vidím druhú polovicu dejín Respektu.

Keby som bol zaťažený na slovenskú národnú pečať Šimečka by jednu takú zanechal v Respekte a ten časopis by preto od jeho vstupu do redakcie mohol byť vlastne tak trochu aj náš.

Počúvam to dodnes: To, keď sme debatovali v Respekte… Musíme to poriadne prediskutovať, sadnime si a mali by sme skúsiť zapojiť celú redakciu, lebo tak sme to robili v Respekte a podarilo sa nám prekonať aj krízy. V Respekte by sme skúsili urobiť toto… Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to môže parádne liezť na nervy. Ale priznávam, že som to zámerne prehnal a stlačené do jedného odseku to vyzerá hutnejšie, ako to je v realite. Plus: Ako verný čitateľ Respektu tým slovám rozumiem a viem si dokonca aj predstaviť, čo tým Milan myslí.

V každom prípade je fajn vedieť, že z tej istej Bratislavy, kde som ja Respekt na začiatku roku 1990 nevidel, to nakoniec ani dnes do redakcie v Prahe nie je príliš ďaleko. Prepojenie našich redakcií a príbehov slobodných a nezávislých redakcií sa ešte zvýraznil, keď v našej redakčnej rade sedel súčasný šéfredaktor Respektu Erik Tabery. (Toto môžete vnímať aj ako oneskorené priznanie, že autor nie je ani náhodou nezaujatý.)

Digitálne svetlo a klasický text

Je to paradox, ale 30ročný Respekt je pre mňa aj dnes symbolom začiatkov. Bol to prvý časopis, ktorý som si predplatil na iPade, dlhé roky som ho tak v nedeľu na obed čítal a dnes ho mám stiahnutý priamo v telefóne.

Chvíľku som si myslel, že presne to je dôležité, aby mali médiá a novinári nádej na prežitie. Že zvíťazia tí, ktorí budú mať najlepšie aplikácie, najlepšie sa prispôsobia potrebám digitálneho sveta.

Je to celkom určite tak, ak zaspíte dobu, môže byť už neskoro. Píšem to z redakcie, ktorá väčšinu svojej energie venuje webu, aplikáciám na mobiloch a všetko robí pre to, aby získala nových digitálnych predplatiteľov.

Pozorne sledujeme každého jedného, ktorý nám pribudne, snažíme sa mu ponúknuť to, čo u nás hľadal a nie len že pre neho píšeme svoje texty, ale snažíme sa s ním aj diskutovať, pýtať sa ho na názor. Prispôsobujeme svoje titulky aj články displejom na mobiloch, lebo tam nás číta stále viac ľudí a nie sú zvedaví na to, ako pekne sme to zalomili do novín alebo na obrazovku počítača.

Súčasne ale dnes už viem, že iPad, mobil, aplikácia môžu byť perfektne vyparádené, ak však nemáte obsah, je vám to úplne na nič. Lebo nakoniec rozhoduje práve ten. A sloboda, radosť z novinárčiny a nadšenie písať, pýtať sa a skúšať pochopiť veci okolo nás rýchlejšie a lepšie ako ostatní. Inak, presne preto stále čítam Respekt.