Paličku treba odstreliť, nalomená neplatí!!!

Rána sú všetky rovnaké. Zobúdzam sa na hlasné zaškrípanie plechových dverí a vôňu kakaa. Biely rožok s maslom, sladké mlieko s Grankom. Moje najobľúbenejšie jedlo. Kým sa najem, Babička skladá posteľ, niekoľkými rýchlymi pohybmi z nej vyčaruje stôl s dvoma protiľahlými lavicami a uloží páperové periny do vstavaného perináka. Potom pred našu vétriesku vynesie drevený, lakovaný hokerlík a položí naň biely smaltovaný lavór. Pomaly, takmer obradne do lavóra vlieva vodu z veľkej hliníkovej kanvy a díva sa pri tom smerom k nízkemu socialistickému paneláku. „Jen ať chrapouni viděj,“ šomre si popod nos. Vtedy ešte netuším, že takto chce všetkým našim susedom ukázať, že hoci: „Nám voda neteče až do nosu a musíme si pro ni chodit na městskej hajzl,“ že napriek tomu sme čistotní a každý deň sa umývame. Chrapouni sú všetci okrem nás. Hovoríme im aj gádže. Chrapouni a gádže sú preto, lebo nie sú ako my. My sme světskí. Viem o tom, odkedy si pamätám, ale je mi to jedno. Neviem, či aj oni nás považujú za svojich susedov, pretože my s nimi v paneláku nebývame. My máme svoj domov odstavený pár metrom pred tým ich. Niektorých vôbec nezaujímame, iní sa pravidelne chodia sťažovať na emenvé, že im tou vojenskou opachou – našou vétrieskou a tou drevenou búdou –, Babičkinou strelnicou, kazíme výhľad na námestie. Bývame totiž vo veľkom modrom nákladnom aute Praga Vé tri Es. Ja, Babička a děda Pech. Ten síce pred pár rokmi umrel, ale Babička o ňom stále tak často hovorí, že mám pocit, že tam žije s nami. Po nociach ho počujem chodiť po štrku okolo nákladiaka, alebo sedieť na drevených schodíkoch pristavených k plechovým dverám. Do tmy na ťahacej harmonike vyhráva pomalú, clivú melódiu, ktorou akoby chcel vypovedať, čo znamená jeho meno, meno Pech. Smola, psota, bieda. Nasleduje ranná očista. Babička ma postaví k lavóru, rýchlym pohybom vyzlečie vrchnú časť pyžama a mokrou žinkou, v ruke posiatej zlatými prsteňmi, mi niekoľkokrát omyje ešte ospalú tvár. Dvíha mi ruky do výšky a umýva pod pazuchami a na chrbte. Mám päť rokov, ale už sa cítim byť ženou a malými rukami si zakrývam malé telo. Babička sa smeje: „Nebuď dilinka, nestyď se, ještě nemáš za co.“ Drhne ma viac, než je potrebné. Zohýba sa a vystiera, zhlboka dýcha, usmieva sa a vždy keď sa chcem otočiť, natáča ma späť smerom k paneláku, aby na nás z balkónov dobre videli všetky ženy, ktoré tam vešajú prvú dnešnú várku opratej bielizne a všetci ich muži, ktorí tam mlčky pofajčievajú. Hoci je leto, drkocem zubami, lebo voda je vlažná a obrázok Panenky Márie, ktorý má Babička na krku, zavesený na hrubej zlatej retiazke, sa mi sem-tam prilepí o mokré telo. Kým si čistím zuby a pastu s vodou vypľúvam do štrku, ona, dívajúc sa do spätného zrkadla, si tupíruje do výšky svoj havraní drdol. „Ňák mi to dneska drží na khůlo,“ uhládza si načesané vlasy. Ale to už hodiny na kostole odbíjajú deviatu a je čas ísť do kšeftu.